Dejiny premonštrátskeho kláštora v Šahách
Výskumom odkryté základové múry budovy kláštora svedčia o niekdajšej existencii dvoch väčších budov sieňového charakteru, pričom jedna z týchto budov na základe zistenia bola poschodová. Stavebný komplex niesol prvkami románskeho slohu, pre ktorý boli charakteristické hrubé masívne múry a otvory s polkruhovým zakončením.
Najkrajší, dodnes viditeľný prvok z obdobia románskej a ranogotickej éry kláštora – vstupný portál - sa nenachádza priamo v budove kláštora (konventu), ktorá bola mníchmi viackrát prestavaná. Dnes ho môžete vidieť na západnej strane kostola, kde bol sekundárne premiestnený. Tento kamenný portál bol opatrený bohatou vyrezávanou výzdobou.
Hoci kostol vo svojej dnešnej podobe už nesie štýlové prvky barokovej obnovy, severný múr lode pod omietkou s veľkou pravdepodobnosťou obsahuje aj staršie časti.
Zo stredovekého zariadenia sa zachovala iba neskorogotická drevená socha zobrazujúca Pannu Máriu s dieťaťom. Z obdobia renesancie sa zachovala taktiež jedna pamiatka, a to vyrezávaný náhrobný kameň prepošta Františka Fegyvernekiho.
Pôvodné budovy boli v 15. storočí rozobraté až po základy a na ich mieste boli postavené nové múry. V tomto období vznikol južne od prepoštského kostola kláštor s dispozičným riešením v tvare kláštorného štvoruholníka, čo bolo pre túto dobu obvyklé. Uprostred kláštor, na chránenom mieste, sa nachádzala kláštorná záhrada so štvorcovým pôdorysom, ktorú zo všetkých strán obklopovala krížová chodba.
Krížová chodba, pozostávajúca zo štyroch krídel, bola zaklenutá v neskorogotickom slohu. Na svojich štyroch stranách smerom do záhrady mala otvorené arkády, zostavené z hrotitých, profilovaných opracovaných kameňov.
Severnú stenu krížovej chodby tvoril kostol, zatiaľ čo na západe, juhu a východe ju obklopovali poschodové kláštorné krídla.Na prízemí kláštora (konventu) sa nachádzali priestory každodenného premonštrátskeho života: refektár, teda jedáleň, kapitulná sieň, kuchyňa, skriptórium, čiže pisáreň zariadená na prepisovanie kódexov, ale boli tu aj miestnosti spojené s činnosťou takzvaného hodnoverného miesta, čo predstavovalo vtedajšie „notárske úlohy“. Vo východnom krídle sa nachádzala aj kaplnka, ktorej svätyňa s polygónovým zakončením, spevnená opornými piliermi a vybavená úzkymi gotickými hrotitými oknami, vystupovala z vonkajšej fasády tohto krídla. Na poschodí kláštorných krídel sa nachádzali obytné izby (cely) mníchov.
Výraznými pamiatkami neskorostredovekej gotickej dostavby sú dodnes existujúce hlavné múry kláštorného štvoruholníka a k nim priliehajúca, rovnako zachovaná tehlová podlaha. (Impozantné arkádové oblúky na východnej a južnej strane krížovej chodby sú dnes opäť prístupné pre verejnosť.)Prepoštstvo bolo v 15. storočí viackrát vyplienené. Štyria synovia Blažeja z Ďarmôt (Baláža Gyarmatiho) v roku 1444 vyhnali prepošta Valentína spolu s jeho rehoľnými spolubratmi a kláštor prestavali na pevnosť. O dva roky neskôr budovu vydrancoval syn vojvodu Petra a jeho spoločníci.
Rozkvet premonštrátskeho prepoštstva v Šahách nastal za čias Františka Fegyvernekiho v prvej tretine 16. storočia, keď zastával funkciu predstaveného kláštora, teda úrad prepošta. Po páde Budína a Ostrihomu, v obave pred postupom osmanských vojsk, bol kláštor od roku 1537 s podporou ostrihomského arcibiskupa prestavovaný na pevnosť.
V štyridsiatych rokoch 16. storočia tu ako husársky dôstojník slúžil Juraj Thury (Thury György), neskôr legendárny hrdina súbojov a kapitán Levického a Palotského hradu. Od roku 1550 prevzal funkciu šahanského hradného kapitána František Jakusich (Jakusich Ferenc), ktorý hrdinsky bránil šahanskú pevnosť pred útokmi plundrujúcich osmanských vojsk. S postupom osmanských vojsk premonštrátski mnísi opustili svoj domov, utiekli zo Šiah a už sa sem nikdy nevrátili. Počas tureckého ťaženia v roku 1552, po páde hradu Drégely, obrancovia odovzdali opevnený kláštor v Šahách bez boja, na čo vojská pašu Aliho budovu čiastočne zdemolovali. Opevnený kláštor v Šahách bol v rokoch 1595 až 1626 opäť v uhorských rukách, avšak Osmani ho znova obsadili a spod tureckej nadvlády bol definitívne oslobodený až v roku 1685. Opustený a schátraný kláštor daroval kráľ Leopold I. v roku 1688 jezuitskému rádu. Šahy sa tak stali majetkom banskobystrického jezuitského kolégia (rehoľného domu).
Jezuiti v roku 1734 postavili kostol, ktorý vidíme dnes, pričom k jeho vstupu umiestnili pôvodný portál z 13. storočia. Zvyšná časť kostola získala jednotný barokový vzhľad.V prvej etape, na konci 17. storočia, postavili jezuiti z trosiek kláštora sýpku, ktorú v prvej polovici 18. storočia barokovo prestavali a rozšírili o priestory pre správu panstva. Do budovy začlenili zachované neskorogotické prvky, vrátane múrov krížovej chodby s impozantnými arkádovými oblúkmi na východnej a južnej strane. (Na východnej strane sa napríklad niekdajší vnútorný múr krížovej chodby smerujúci do záhrady stal vonkajším múrom novej sýpky so zamurovanými arkádovými oblúkmi.) Počas obdobia, keď toto územie vlastnil jezuitský rád, plnili Šahy a majer vybudovaný v okolí niekdajšieho kláštora funkciu panského hospodárskeho centra. Tomu bolo prispôsobené aj vnútorné usporiadanie tejto centrálnej budovy. Jej severná časť s takmer štvorcovým pôorysom slúžila na uskladnenie úrody, zatiaľ čo v južnej časti sa na prízemí aj na poschodí nachádzali administratívne a obslužné priestory panstva, na každom podlaží po tri izby. Jedna z miestností na prízemí slúžila ako kaplnka. Tieto izby boli na prízemí zaklenuté valenou klenbou s vytiahnutými pätkami (lunetami) a kláštornou klenbou, na poschodí sa nachádzala aj miestnosť s rovným stropom. Priestory sýpky vybavené drevenou konštrukciou nesenou tehlovými piliermi boli na oboch podlažiach oddelené chodbou od úradných miestností. Tieto chodby mali valené klenby s lunetami. Prepojenie medzi chodbami oboch podlaží zabezpečovalo schodisko s barokovou segmentovou klenbou.
Na snahu o istú mieru reprezentatívnosti poukazuje skutočnosť, že okná budovy boli opatrené jednoducho profilovanými barokovými kamennými osteniami. Hlavný vchod panského centra – najkrajší detail budovy – dostal stupňovito zakončené vyrezávané, profilované kamenné ostenie, nad ktorým bola umiestnená segmentová nadokenná rímsa. Architektonické riešenie budovy sýpky dodnes rozhodujúcim spôsobom uchováva stav z obdobia baroka. Rovnako, ako dolné krídlo budovy vybudovaná v 18. storočí na konci pozemku smerom k rieke Ipeľ, ktorého miestnosti boli taktiež zaklenuté. Túto budovu využívali členovia jezuitského rádu aj na obytné účely.
V roku 1773 bol na základe pápežského dekrétu zrušený jezuitský rád, čo kráľovná Mária Terézia ešte v tom istom roku vyhlásila aj v Uhorsku. Majetok banskobystrického jezuitského kolégia prešiel do vlastníctva eráru pod správu Uhorskej komory. Krátko nato, po založení Rožňavského biskupstva v roku 1776, prešiel niekdajší jezuitský stavebný komplex v Šahách do vlastníctva rožňavskej kapituly.
Tento katolícky cirkevný orgán využíval tu situovaný majer rovnako ako panské hospodárske a administratívne centrum. Vznik kapitulného majetku viedol k rozvoju poľnohospodárstva v Šahách. V roku 1911 vlastnila rožňavská kapitula v obci takmer tisíc katastrálnych jutár pôdy. Po druhej svetovej vojne bola budova znárodnená a v jej priestoroch boli zriadené kancelárie a sklady. Po zmene režimu (po nežnej revolúcii) získala rožňavská kapitula komplex budov niekdajšieho panského centra späť do svojho vlastníctva, avšak jeho stav bol dovtedy značne schátraný. Koncom roka 2020 budova prešla do rúk nového vlastníka a po pamiatkových, reštaurátorských a archeologických výskumoch sa v roku 2024 začala jej obnova.
Medzi múrmi tejto kultúrnej pamiatky sa už čoskoro otvorí Návštevnícke centrum Premonštrátskeho prepoštstva v Šahách.